Mäsiar - krimi

Motto:

Die heilige Corona (andere Schreibweise: Korona) oder auch Stephana[1] (* um 160 in Ägypten oder Syrien; † 177) ist eine frühchristliche Märtyrin. Sie ist die Patronin des Geldes, der Fleischer und Schatzgräber. Das Patronat in Geldangelegenheiten verdankt sie ihrem Namen, der auf deutsch „Krone“ bedeutet, eine Bezeichnung für verschiedene Währungen.

Rezať, krájať. Každý kuchár v televízii musí pri krájaní cibule dokázať žasnúcemu divákovi ako rýchlo, bez slz, ale hlavne bez pozerania na cibuľu, to krájanie, sekanie, tým obrovským nožom hravo ovláda. Aj Elgé to vždy závistlivo pozeral. Tajne sa pokúšal dosiahnuť podobné majstrovstvo. Kedy len mohol, kúpil nový, ešte o chlp väčší, ešte ostrejší a samozrejme ešte drahší nôž, oceľ, japonská, švédska, damascénska, ak bola menovaná, alebo ak ju vedel už časom sám rozoznať, hrala tiež dôležitú rolu. Snažil sa podľa vzoru kuchárskych velikánov. V Tokiu  si pripadal v tej štvrti výrobcov nožov ako v raji a ťažko si vyberal z toho ponúkaného rozmanitého výberu, hlavne samozrejme brzdený skromným rozpočtom. Raz si teda nechal aspoň do tej cizelovanej čepele vyraziť či vytesať, vyryť, svoje meno po japonsky, ako monogram to vyzeralo, na útechu, keď už nemôže mať tie drahšie...

Elgé üplne prepadol krájacej mánii. Rád varil, ale len preto, aby mohol intenzívne krájať.  Vyhľadával vhodné materiály, na ktorých mohol zdokonaľovať alebo vyžiť svoju vášeň. Samozrejme cibuľa v prvom rade, tá bola obligátna, ale jablka, chlieb, tvrdý a mäkký chlieb, mäso na plátky, rezne, rezance, klobásy, salámy na takmer priesvitné kolieska, alebo pre zmenu zase mäkkú slivku. Jablka boli obzvlášť vhodné na cvičenie, potom avokádo s tým veľkým jadrom, ktoré nôž zabrzdilo a tak mohol ten plod pootočiť o stoosemdesiat stupňov, oddeliť a vybrať dužinu, ananas, ktorý najprv očistil a potom, brodiac sa polepený šťavou, urobil z neho ozdobné jednohubky. Alebo jednoducho zemiaky - par exellence zemiaky, bez šupy, - na varenie, tie to mali do seba, musel myslieť na svoju matku, ako vždy napomínala jeho mladú a absolútne neskúsenú nevestu, že ak bude čistiť zemiaky tak, že z nich zostanú len kocky, tak si takým spôsobom “nikdy na vlastný dom nezarobí”. Napriek sústredeniu pri práci nožom spomienka vyvolávala usmev na tvári zväčša pochmúrneho sústredeného učňa Elgého. Ak bola jeho žena práve v kuchyni a on jej tú spomienku citoval, vyvolalo to u nich vždy smiech. Ona, ako sa po rokoch ukázalo, bola práve tá jediná, ktorej sa ten vlastný dom podarilo kúpiť, dokonca hneď viackrát, viacero domov.

“Učeň” Elgé sa nemohol stať mäsiarom. Ani kuchárom. To v čase jeho mladosti nemalo ten status ako platí pre špičkových kuchárov dnes, keď z tých popredných uznávaných kuchárov sú televízne hviezdy a kupujú si paláce, lietajú od objednávky k objednávke vlastnými helikoptérami. Mäsiari síce už vtedy výborne zarábali, hlavne kvôli predajom “pod pultom”, alebo kvôli súkromným zabíjačkám “na čierno”, ale to už v jeho snobskej rodine vôbec neprichádzalo do úvahy. Na to už príliš dlho študoval na rôznych elitných školách. Svoju radosť a nadšenie z vydareného krájania a rezania, - tu by sa dalo sa hovoriť o vášni, chorobnej posadlosti -, si mohol potom ako intenzívne vyťažený operujúci chirurg - trochu síce na veľmi odlišnom poli -  predsa len vyžiť. S kolegami sa často zabávali s dávkou sebairónie, čierneho absurdného nechutného šibeničného humoru, na otrepanej nemeckej fráze “Metzger ihres Vertrauens”. Tá sa často používa v početných populárnych diskusiach pri propagovaniu najnovších obľúbených receptov špičkových kuchárov. Rozdávať recepty bolo veľmi v móde, rady pre kuchárskych amatérov. “Váš mäsiar, ku ktorému máte dôveru”, by bol vhodný preklad. Pre chirurga sa to tiež ponúka ako reklamný slogan, rehotali sa nad tou predstavou.

Pomerne zriedka ale predsa vypomáhal Elgé aj na patológii. Prichádzal domov vyčerpaný, hlavne ale znechutený. Otrasne na neho pôsobili obete dopravných nehôd, nemohol napriek svojej dlhoročnej praxi si na tieto podľa neho úplne zbytočné obete zvyknúť, napĺňalo ho to zármutkom a zlosťou zároveň. Ale už absolútne si nevedel zvyknúť na obete násilia. Ľudia ktorí prišli násilným spôsobom o život ho uvrhli do hlbokej depresie, tieto mŕtvoly mu ešte stále dávali zabrať, dlho sa ich nevedel zbaviť. Hlavne novšou dobou, keď sa popri takpovediac “normálnych pacientoch” začali množiť čoraz častejšie prípady jasného sexuálneho zneužitia alebo zohavenia mrtvol a policajné návštevy v patologii sa stali denným zvykom. Elgé začal trpieť nespavosťou a dni, kedy ho čakala služba v márnici sa stávali dňami obáv, ako to opäť prebehne, ako spracuje ten negatívny nápor. Zriedka našiel zastúpenie, náhradu za seba. V myšlienkach sa začal pohrávať s výpoveďou, hoci dobre vedel, že sa jedná len o nereálne sny. Ako Damoklov meč ťažili ich rodinný rozpočet rôzne hypotéky, tá najťažšia ale bola, že miloval svoje zamestnanie napriek všetkým tým úskaliam.

Ten boj hrozil, že skončí jeho porážkou a Elgé všetkými silami odolával cynizmu, ktorý je tak rozšírený u jeho profesionálnych kolegov.

Sága, jeho útla žena, s ktorou žil už dobré roky, sa časom zmierila s kolísaním jeho nálad. Intenzívne obdobie nekľudu prežívali práve v súčasnosti. Ako promovaná psychologička tušila, že ide o miernu manio depresívnu fázu, ktorú Elgé prežíval.

K úplnému šťastiu chýbali práve už len technické problémy aby sa celá víkendová pohoda vytratila, aby bola definitívne fuč. Pri povinnej renovácii im namontovali tepelnú pumpu namiesto ich olejového kúrenia. Zima tento rok zdolala všetky rekordy. Odkedy existovalo pravidelné merania teploty ešte nikdy nebol tak teplý február, ako súčasne. Našťastie, myslela si Sága, ktorá už dávno nepočítala tie schody do pivnice, ktoré musela pravidelne absolvovať kvôli kontrole nového kúrenia. Zatiaľ sa nechcelo to nové kúrenie poriadne zabehať, tak behala domáca pani ako biela pani na historickom zámku...

Opäť sa vynorila z pivničných dverí, svoju komickú baterku v ruke, ktorú kúpili na vianoce pre vnúčatá, ale nejako zostala u nich, vrecková lampa v tvare sovy, spomienka a zároveň talisman, “la petite chouette de Dijon”, v ktorej očiach silno svietili dve moderné led žiarovky, ako sa “samozrejme” na riadnu sovu sluší a patrí....

-- Zase raz nám vyrazila tá pumpa poistky -- prehlásila vo dverách s úsmevom. Mala príjemné mezzosopránové sfarbenie hlasu a žiarivý pohľad. Očakávanie víkendovej pohody.

-- Dobre, že som ťa ešte takto zastihol. Potrebujem tú tvoju “Aladinovu čarovnú lampičku”. Neviem kde mi zmizol ten môj reflektor, ktorý som mal v aute. Musím ešte raz von, do tmy, majú na patológii čerstvé mäso, -- pokúsil sa Elgé o úbohý vtip, lebo vopred tušil jej veľké sklamanie. Podala mu baterku s povzdychom, bez komentára. Pohotovosť, pikettdienst, počas všetkých tých rokov vystriedalo jej rozčarovanie už odovzdaný návyk.

-- Tu to máš, ale mysli na to, že je víkend, vráť sa niekedy, dobre? -- , letmý bozk a Elgé zmizol v garáži.

Major Weiss bol už riadne nespokojný, jeho rozpoloženie, nálada, hraničilo s pomaly rastúcou zúrivosťou. Vrátil sa, nič zlého netušiac, z dovolenky. Dovolenky ako také bez tak nenávidel. Nikdy sa nevedel pre také nariadené leňošenie bez obsahu, bez cieľa, oduševniť a hobbies nikdy nemal. Dovolenku považoval za stratený čas, obdobne ako spánok, niekedy často dokonca aj jedlo. Nedobrovoľne upadával občas do spánku, tak ako padajú prehnité jablka zo stromov, hlad zahlušil pohárom piva a cigaretou, počas tejto hostiny preletel dennú tlač alebo zopár stránok bezcenného literárneho výplodu. Literatúra mala šancu kedysi dávno stať sa jeho koníčkom, no bol príliš netrpezlivý a v tomto ohľade aj dosť povrchný. Dobré jedlo a dobrú knihu síce miloval, vedel patrične oceniť, ale nemal na to poriadne čas, nevedel si ho spraviť, tak sa ten nádejný koníček-čakateľ zostal preháňať sa ako neskrotený mustang v šírej prérii bežných denných starostí, boja s netrpezlivosťou, hlavne s neustálymi potyčkami proti hroziacej nude.. 

Päť zhanobených ženských tiel, ešte mu ani kolegovia nestihli povedať, či post morten alebo či ich neznámy chorý páchateľ utýral k smrti. Päť! Jedna by už nahnala v takom štádiu paniku, keby celú vec netutlali pod pokrievkou zatajovania pred verejnosťou. Doteraz ešte všetky tie dokaličené telá vyhrievali mraziace boxy pitevne. Uložené pekne podľa dátumu, kedy boli objavené. Nachádzali ich osamelí chodci na prechádzke s ich psami alebo detskými kočíkmi, zakaždým v pravidelných intervaloch na najnemožnejších miestach brehu rieky. Prvé vyšetrenie dosť prekvapivo ukázalo, že neboli všetky sexuálne zneužité, hoci všetko by na prvý pohľad tomu nasvedčovalo. Jedno mali ale všetky spoločné. Perfektne prevedená mastektómia. Amputované prsníky boli nájdené uložené ako nejaké rituálne trofeje vedľa nebohých tiel, naaranžované vedľa zohaveného tela, napasované ako perverzná výstava do jednotných podprseniek, ktoré zriedka pasovali k veľkosti poprsia, väčšina odoperovaných prs bola menšia než tie uniformné, nie práve lacné podprsenky, ktorá sú so špeciálnym zapínaním z predu. Mŕtvych tiel bolo päť, ale amputovaných prsníkov, vzorne konzervovaných v špeciálnych vreckách naplnených  nezistenou tekutinou,  bolo podstatne viac. To nebola ešte záhada, to bol len odkaz na neurčité množstvo žien, ktoré boli operatívne zbavené ich základných primárnych sexuálnych znakov, často považované za ich zdroj pýchy a sebavedomia. Weiss musel myslieť na tú dávnu výstavu, kde v úplne bielom interiéri, biele steny, biely strop a umelou bielou fóliou potiahnutá biela - predtým hrubá drevená - dlážka, jeden strácal močnosť orientácie, pociťoval ľahkú závrat, ba švindel, lebo dôverne známy priestor mizol -, kde bol skôr senzácia než ako umenie vystavený syr z nadojeného mlieka piatich dobrovoľných mamičiek. Syr bol v priehľadnej skrinke z plexiskla, malej skrinke pod kontrolovanou teplotou. Súvislosť s hlavnou témou výstavy si už nepamätal, len otrasný pocit hnusu  nevoľnosti žalúdku pretrval dodnes, celé tie uplynulé roky.

Pretože všetky rezy vykazovali vysokú precíznosť, odbornosť, všetky dohady zo začiatku smerovali najprv do medicínskych kruhov, ale nakoľko sa čo už len podozrenie týmto smerom javilo relatívne absurdné, sústreďovalo sa podozrenie aj na mäsiarov, alebo ešte absurdnejšie ale naskrze možné, na nejako vyšinutých sochárov, rezbárov, študentov podobných odvetví, alebo jednoducho na úchylov, o čom vypovedala skutočnosť, že tie amputované časti tvorili akýsi rituál, alebo ľudia, ktorí mali kedysi možnosť pitvy, nezvládli zažité, nespracovali videné. Weiss, ktorý sa pomaly stával vegetariánom, myslel s nechuťou na poľovníkov, ktorí ešte na mieste činu vypitvali obete. Takže aj poľovníci to mohli byť...

Blížilo sa k ránu, major Weiss fajčil nepočítanú, skutočne sa mu časom podarilo dopracovať sa do štádia peknej zúrivosti. Na aluminiovom stole prekrásna dievčina, jej prsia v plastikovom vrecku vedľa, nie na nej, mimo nej, ako keby k nej nikdy nepatrili. Nová obeť, číslo šesť. Spermie zaschnuté, - tým sa odlišovala od predošlých žien, u ktorých takáto stopa chýbala -, celá dávka, na roztrhnutej podprsenke, ktorú telo zvieralo medzi kedysi zamatovými, teplými, pružnými stehnami, ktorá sú medzičasom ochabnuté, stuhnuté, chladné. A doktor žiadny, stále nikto kompetentný. Forenzistický tým sa pokúšal tam dole vzadu v pivničných priestoroch laboratória o zistenie DNA. Weiss tam nerád chodieval, koridor bol malou zbierkou ľudských telesných nepodarkov naložených vo formalíne, alebo čo je to za konzervujúcu látku.

-- Kto má dnes pohotovosť? Prečo tu nie je ešte nejaký lekár? Mám to tu začať krájať ja sám? --

-- Dr Elgé je na ceste, museli sme ho vyzvoniť. Bol už na ceste do víkendu. -- ozvala sa pitevná asistentka, čerstvá absolventka. -- Ale trvá mu to už nejako dlho…--, dodala.

Ako na zavolanie stál Elgé vo dverách. -- Sorry, mal som niečo, nejakú poruchu s autom. Nadovažok vybitý akumulátor v telefóne, mal sa práve túto noc nabíjať. Nemohol som volať ani pomoc, ani vás. -- Navliekal si plášť a naoko čulý sa postavil k stolu

-- Do piči! --, zaklial, -- pardon dámy. Ale zase taká mladá, ako vždy, kedy ho dolapíte? -- otočil sa k majorovi.

Weiss mlčal. Nechcelo sa mu hádať sa s doktorom, vysvetľovať, že stojí pred takýmto prípadom prvý raz, že tu už dva týždne nebol.

 -- Ako to vidíte ako fachman, je možné spraviť taký rez bez školenia? --, spýtal sa namiesto odpovede na nezmyselnú otázku.

-- Nikdy, ťažko, sotva. Pozrite len na túto líniu. Ten čistý presne vedený rez. Bez chvenia, vybočenia.Ten vedel, čo robí. Veľmi profesionálne tie prsia odňal. Prečo, to ešte nevieme. Perfektné ablatio mammae! Perfektná úchylka, hotový odborník, kolega, čo iného? --

* * *

-- Elgé, vrátíš mi zase tú sovu? Musím do pivnice a zase tam nemáme svetlo.-- 

-- Do kelu! Snáď som ju nestratil? Asi ano, tuším, že som ju stratil... --

-- Ohromné! Môj otec hovorieval, keď som ho hnala očnému, aby mu skotroloval oči,  predpísal konečne nové okuliare, že načo mu budú nové brýle, - zásadne používal české slovo pre okuliare -, keď nemá čo čítať! Dnes sa mi to zdá veľmi logické. Načo máme baterky, keď nám tu už všade praží slnko? A vôbec, keď je všade v pivnici aj napriek slnečnému dňu len nepríjemne “priehľadná” tma. Prečo by ti mala naša sovička vypadnúť, vyletieť z auta? --

-- Ale musel som hľadať v kufri taký kľúč. Uprostred poľa, v najväčšej tme, som dostal niečo na aute a musel som zastať. Asi som ju ja blbec postavil na strechu a pretože som ponáhľal do nemocnice, ufujazdil som s ňou na streche. Škoda, už ju asi neuvidíme…--

-- To je trapas a veľká smola, škoda! Podľa dijonskej legendy má prinášať šťastie, keď ju ľavou rukou pohladíš. Na tom Dóme v Dijon je už krásne vyleštená. Dúfam, že nám s ňou naše šťastie neuletelo. Tak si tam poď so mnou aspoň jednu zapáliť aby som mala svetlo. Potrebujem len prepnúť poistku, niekto to musí prísť konečne opraviť. Museli nám to asi robiť takí “šílení” odborníci, niekde tam asi ani nie z ďalekého ale zato z lacného východu..,--

Na policajnej správe panovala horúčkovitá činnosť. Kto nohy mal, bral sa na vyšetrovať, hoci zatiaľ stáli pred mužstvom málo konkrétne úlohy. Mamutia práca stála zatiaľ pred nimi.

Krásny mrazivý februárový deň ako vyšitý na lyžovanie. V Alpách, nie tu. Tu ani stopy po snehu. Našťastie. Elgé sa obul, že pôjde na víkendovú kondičnú prechádzku, nohy si trochu pretiahnuť.

-- Musím si nohy trochu pretiahnuť, aby som ťa mohol pretiahnut…--, klasický Elgého blbý vtip, ktorý pravidelne, skoro zanovito, niekedy myslené dokonca ako výčitku!, opakoval. 

-- Ty si berieš tie nové boty. Nechceš radšej tie staré, zabehané, tie od Lowa? Tie sú predsa fantastické na ľahké vandrovanie, nie? Prečo musíš brať tie nové? Mám ti ísť zobrať tie tvoje staré? --, pýtala sa Sága.

-- Nechaj. Dal som ich už do zberu. Robili mi na prste otlak, ako už boli vyšmatlané, zošmatlané. Možno sa niekde niekto nájde, koho to tlačiť nebude, boli ešte veľmi zachovalé. Tieto nové sú dobre široké, mäkké. Ani som ich tak v internete nevyberal, sú to automaticky taký model. --

-- Ja som tie tvoje staré ale z toho zberného sáčku znovu vybrala, myslela som, že tam boli dané len omylom. Tak nevadí, mám ich, keby si ich zase chcel. Poďme teda, vyrazme, pokiaľ počasie vydrží…--

Po hodine, už opäť v aute, vytasila Sága zatajené sendviče. Vajcia, šunka, Gouda syr, ako podklad nedefinovateľná nátierka, jedným slovom báseň. Zimné slnko sa hralo už na jar. Panoráma zasnežených Álp, viditeľnosť až po Jungfrau so svojím večným kamenným sprievodom mníchov a podobných velikánov, tí pre diaľku tvorili na horizonte tie najmenšie vrcholy. Chodci, aj zatúlani turisti, promenovali okolo na chodníku, fotili. Podaktorí závistlivo pozerali na pohodu v mäkkých sedadlách ich pohodlného Citroënu pre osem ľudí, dosť priestranný voz aj na dlhé cesty, sedadla prispôsobené, aby sa v ňom dalo prespať, Sága so svojím mužíčkom si spokojne užívali prvé teplé dni. Telefón zazvonil.

-- Nicht schon wieder --, zastonal Elgé, -- nie zase znovu! -- Započúval sa, niekoľkokrát odmietavo reagoval. -- Nie, neprídem, mám termín…-- a ukončil hovor.

Fašírky s výborným neznámym chlebom zapité ľadovou kolou zavŕšili ich luxusný a príliš krátky a preto vlastne skromný víkend.

Stála pred mosadzným štítkom Dr. Elgé Schneider, váhala, zbierala odvahu. Usadil ju do kresla s čiernou sieťovou výplňou a láskavo, povzbudzujúco sa usmieval. Nina bola sympatická prirodzená blondína, vzhľadná dáma, dlhé nohy, klenutý hrudník, výborné držanie tela. Každý muž by pocítil náklonnosť k tejto ukážkovej žene.

-- Viete, ja nie som onkológ, ale správa vyšetrujúceho kolegu je bohužiaľ jednoznačná. Ten tumor rastie závratnou rýchlosťou, neváhal by som a okamžite operoval. -- Videl vstupovať slzy do Nininých očí. -- Nie ste vy náhodou Ruska? Podla mena a výzoru si to myslím. --

-- Som z Ukrajiny…--, vzlykla.

-- Neodporúčam ani tú takzvanú “prsia zachovávajúcu operáciu”, som za radikálny pristup. Viem sa vžiť do vašej túžby zachovať tú svoju krásu, ale to by som prípadne radšej prerokoval s kolegyňou z plastickej chirurgie --, zamlčal sa Elgé.

 -- Ono je to takto. Ja by sa spravil rez --, Elgé vzal do ruky filcovú tužku, držal ju ako skalpel a pevným ťahom vo vzduchu naznačil líniu rezu pod prsníkom. -- Poprsie by som otvoril ako tašku, vybral z tej tašky všetko. Zostala by tam len jemná jazva. Kolegyňa by neskôr mohla pokračovať, do tejto “tašky” vložila výplň, najlepšie ani nie silikón, skôr, hoci je to trochu komplikovanejšie, odporúčam vlastnú látku, povedzme z brucha alebo podobne. --, odmlčal sa. Pridusený plač komentoval vzniklé ticho.

Odkedy sa v zasadacej sieni nesmelo fajčiť prebiehaju porady podstatne rýchlejšie, stali sa  kvôli fajčiarom kratšie, možno menej efektívne, pretože často chýbajú nápady uvoľnených ľudí stimulovaných pôžitkom cigarety. 

Rôzni účastníci prednášali svoje referáty k aktuálnej téme.  Poručík Hubert padajúcim, unaveným skleslým hlasom bez motivácie: 

-- Jediná nájdená stopa sú doteraz odtlačky športovej topánky, najskôr vhodné podľa typu pre vandrovanie v nižších horách, alebo v lese. Zvláštny znak nemajú nijaký, len veľkosť okolo štyridsaťpäť až štyridsaťsedem. Ak ide o páchateľa, nie je to žiadny trpaslík, alebo nosí tie baganče naschval, aby nás zmietol…možno taká rafinovaná úchylná žena? Taká rafinovaná, že si dokonca nazbierala spermie, aby sme hľadali muža! --

Elgé Schneider sedel za antikvárnym písacím stolom svojej pracovne. Ordinácia ponúkala šedivomodrému súmraku náhľad do starobylej secesnej vily, kde Elgé okupoval prízemie. Spriatelený kolega hematológ a ešte jeden internista pracovali na poschodí. Podlažie priamo pod strechou bol privátny byt, obyvateľa doteraz nikto nepozná. Dom bol často obdivovaný náhodnými chodcami, niektorí aj uznanlivo kvitovali, že historická budova má dokonca garáž. 

-- Pachateľov profil! --, dumal Elgé znechutene. Na to mal najmenej chuť. Skôr by mu teraz vyhovovala návšteva “Ständiger Vertretung” Kolína v Berlíne na brehu Spree, kde by si dal to ich povestné údené koleno s tou slávnou kyslou kapustou, asi s jablkami a slaninou, alebo “Kanzlers Beef Steak”, dlhý biely “wuršt” ktorý sa v bývalej demokratickej republike nazýva “thüringer wurst”, obalený vrstvou ostrého cayenne-korenia, fantastický zemiakový šalát, potom na spláchnutie dva-tri “kölsche”...

-- Vy u nás nie ste stály hosť,-- komentovala čašníčka, keď si pred rokmi objednával jedlo, -- to by ste musel vedieť o našom zemiakovom šaláte.Ten si musíte dať! -- Druhý raz pre zmenu to bol čašník: 

-- Môžem vám naše údené koleno s kapustou odporúčať. Robíme ich najlepšie v Európe. Len v Nyon, vo Švajčiarsku, majú lepšie. -- Elgé sa na chvíľu utopil v príjemných spomienkach. Dnes však by to bola asi samovražda, v Kolíne a inde blčia vatry karnevalu, Fasnacht slávi vrcholné orgie. Vrátil sa k predmetu na stole. Prázdny hárok bloku provokačne čumel, urazený vyzýval do práce.

Elgé bol jeden z mála spolupracovníkov v lokálnej forenzii, ktorý absolvoval špeciálny výcvik v “Profilingu” u FBI v štátoch, aj čiastočne vďaka skutočnosti, že mal aj americký pas. Preto ho tu až príliš často otravovali s vystavením profilu, ktorý by mohol sedieť hľadanému zločincovi, či inej osobe, jednoducho zúžiť okruh do úvahy padajúcich pomocou tohto “voodoo”, ako to videl nezriedka on sám…

-- Vysoko vzdelaná osoba s pravdepodobne výborným všeobecným ako ale i s veľmi úzko odborným špecializovaným výcvikom, znalosťami. Anatomické vedomosti, ovláda chirurgiu, náuka o jedoch, prax v odstraňovaní stôp, super lokálna orientácia, Všetky obete v okruhu menšom než päť kilometrov, sťažené možnosti úniku. Pravdepodobne veľká fyzická sila. Vzrast okolo 180cm, ak je stopa topánky originál. Komplikovaný sexuálny život, prístup ženskému pohlaviu? Trauma z detstva? Stredne starý, skôr starší muž, žena menej prichádza do úvahy, nepravdepodobná, hoci vylúčiť ju, nie je súčasne prípustné. Do úvahy treba brať, že obete sú mladé a veľmi pekné, čo by mohlo naznačovať aj chorobnú žiarlivosť bez ohľadu na pohlavie, sklon k ceremoniálnemu jednaniu, úchylným rituálom s doteraz nevylušteným posolstvom. -- Elgé si zapálil fajku, robil to už veľmi zriedka, nie je to tiež rituál?, pripadalo mu to aj smiešne, akoby sa hral na Sherlocka. Fajiek mal celú prekrásnu cennú zbierku najdrahších anglických i francúzskych exemplárov, ku ktorej prišiel kvôli nevedomosti predavača. Kvôli tomu sa nevedel s fajčením natrvalo rozlúčiť. Momentálne akosi nevedel v profilingu pokračovať, vôbec sa mu nechcelo. Celý ten profil sa hodil na tisícky ľudí, veľmi presne hlavne na neho samotného!

Vyšetrovanie zamrzlo. Nič nového nikoho nenapadlo. Myšlienky nápady všetkých sa motali po vychodených chodníkoch. Nijaké zjavenie, žiadny záblesk novej stopy, ktorou by mali vyraziť. Detektívi číhali v boxoch ich kancelárií ako dostihové kone, kým padne štartovacia bariéra a vybehnú na trať, alebo ako stopárskí psy na obojkoch psovodov, pripravení zavetriť stopu a s kňučaním ťahať svojich pánov smerom, ktorý by bol len psom známy. Major Weiss do zblbnutia krútil v ruke skúmavku na DNA vzorku, popolník na stole kypel napriek zákazu fajčenia. V pitevni čakala siedma obeť.

Elgé neskrýval mrzutosť. -- To som tu jediný chirurg? Patológ ešte žiadny nie som! Prečo nepríde konečne niekto kompetentný? Nejaký čerstvý absolvent, nie sú takí? -- Stál nad krásnou mŕtvou blondínkou, obeť číslo sedem. Zarazene sa podíval. -- Počkať! Veď túto tu poznám! --

Poručík Hubert sa vrátil z pitevne a referoval svojmu šéfovi, ako reagoval Dr. Schneider na novú mrtvolu. Weiss zmuchlal cigaretu, korú si práve chystal zapáliť, vyskočil z kresla, chytil bundu, hodil cez pece a zahulákal, že ide navštíviť lekára. V ordinácii ho uvádzala sestra, tmavovlasá štíhla slečna s nápadne plochým hrudníkom, ten akosi nepasoval k jej bohate zaoblenému zadku. Poprosila majora aby sa usadil, doktor má práve pacienta, klienta, opravila sa. Weiss roztržito prechádzal po miestnosti, ktorej vysoké steny zdobili rôzne fotografie. Obzvlášť ho zaujala rodinná snímka, kde pózovala zrejme celá rodina a Sága, doktorova žena, držala v ruke akúsi čudnú vec, ktorá vyzerala ako sova. Automaticky, robieval to vždy, keď mu bolo niečo nejasné, strelil fotku svojím telefónom. Ďalšia výhoda týchto smartfónov, okrem kopy ďalších nevýhod. Weiss sa s nimi zmieriť nevedel Telefón bol pre neho na komunikáciu. Do čakárne vstúpil Elgé. 

-- Ahoj --, s úsmevom Elgé, -- čo ti môžem ponúknuť? --

-- Nič. Alebo presnejšie info, povedal si v pitevni, že vraj poznáš tú najnovšiu obeť. Odkiaľ? Doktor, kto to je? Veď nemá žiadne identifikačné veci alebo znaky so sebou? --

-- Je to, správnejšie bola to, moja pacientka. Nina Kovalčuk. Ukrajina. Akútny, rýchlo rastúci tumor na pravom prsníku. Na moju radu ablatio, môžeš si predstaviť, čo za krízu táto žena mala, bývalá Miss Donbasu, ako som vyrozumel. --

-- Ako sa dostala k nám? Kde si ju operoval? Na klinike “In Garden Park”?--

-- Nie. Tu. Mám vzadu všetko, aj dve postele pre klientov, ktorí si želajú absolútnu diskreciu alebo špeciálne ošetrovanie a podobne. --

-- A potom? Vieš náhodou, kam odišla potom, po operácii? Kedy a s kým? --

-- To je dosť záhadné, dobre, že sa pýtaš. Nočný strážnik od firmy Securitas mi včera ráno zatelefonoval, či je u nás všetko v poriadku, lebo v noci pristalo pred garážou veľké čierne auto. Tí trotli nevedeli ani povedať či to bola dodávka, bus, alebo pick-up. Vraj niečo alebo niekoho doň nakladali. Fakt neviem za čo ich platím. Ale kvôli poistke platiť musí. Ale koho alebo čo nakladali, nevie nikto. Fakt je ten, že tá žena bola ráno preč…--

Weiss si naškrabal poznámku a pri odchode sa ešte spýtal, čo to vlastne Sága na tej rodinnej snímke drží v ruke. Elgé sa z chuti rozosmial a vysvetlil mu, že sa jedna o sovu, sovu-baterku, ktorej oči svietia, dar pre vnúčatá, ktorý medzi časom stihli zapatrošiť, stratiť.

Neskôr na polícii diskutovali, čo tak podniknúť, aby sa vyšetrovanie pohlo. Hubert si prišiel nabiť akumulátor. To pripomenulo majorovi sovu so svietiacimi očami a povedal zo žartu  Hubertovi, či by nechcel radšej takú služobnú baterku. Určite by ňou mohol plašiť myši pri pravidelných pochôdzkach pri kontrole pivníc.

Ale poručík sa nezasmial. -- Moment šéf, máte na mysli takéto niečo? -- Vyhrabal z hŕby spisov na stole fotografiu, kde bola identická sova-baterka. -- Tá je už v aservátoch, nikto nevedel, kam s tým! --

Neskôr, vedený neurčitou myšlienkou, natiahol si poručík ochranné biele rukavice a vybral zo sklenenej skrine v aservátnej komore tú sovu. Zamyslene si ju prezeral a zaniesol do daktyloskopického oddelenia. Nebolo mu jasné, prečo to robí, ale urobil to skôr automaticky. Výsledok ho hodil o zem a musel okamžite bežať z majorom.

-- Šéf, vieš mi vysvetliť, prečo sa na tej nájdenej sove nachádzajú okrem miliónu iných odtlačky našej pani Elektry? --

-- Nehovor, -- zadivil sa Weiss, -- to je skutočne čudné. Kde ste mali nájsť tú sovu? Zabudol som. Nepamätám sa. Nečítal som asi tie protokoly pozorne. To je môj typický nešvár, neduh. Vždy keď ma niečo nudí, tak to pri čítaní preskočím, nevnímam. --

-- Pri žene číslo šesť. Pri tej, čo mala podprsenku zacákanú spermiami medzi stehnami. Lampa ležala povedľa, v blate, takmer sme ju nevideli. Máme ju len úplnou náhodou, kolega Solvay na ňu skoro šliapol ako dvíhal telo na odtransport. --

-- Ako sa sem dostáva Elektra? -- rozjímal major nahlas.

Hubert si dôkladne prezeral rodinnú fotku. Elektru stretol osobne len raz na ich domácej párty, keď ich doktor všetkých kolegov pozval na oslavu výročia ich svadby. Nevedel, ktoré výročie to konkrétne bolo. Pamätal si len oslnivú postavu domácej pani, ktorou bol unesený.

Elektra mala bezchybné držanie tela, pohybovala sa ako vznášajúci sen, klenutý hrudník, dlhé nohy, pôvabne formovaný zadok. Hubert pociťoval trochu závisť na toho šťastlivca... 

Elgé sa v domových dverách zdobených drevenou intarziou zrazil s obrovským čiernym chlapom. Tmavým. Jednoznačne beloch z južných končatín.

-- Sorry --, zahučala omluva príjemným bass barytónom, -- moja vina! Hnal som sa ako keby som musel súrne na WC. -- zasmial sa muž. -- My sa ešte nepoznáme, Abi Ejdž, bývam tam celkom hore --, ukázal na strechu.

-- Doktor Schneider, teší ma. Prepáčte impertinentnú otázku, ale Abi Ejdž, odkiaľ pochádza vaše neobvyklé meno? --

-- Typické --, rozrehotal sa naplno Abi, -- každý sa spýta. Bosniak! Bosna Hercegovina. Imigrant, vojenský zbeh presnejšie. V časoch, ako sa tam všetci mleli ako posadnutí, som vzal roha… --

-- Ach tak. Nebol ste asi jediný, ktorý mal rozum. --

-- A nadovažok aj šťastie. Som ošetrovateľ. Mužská sestrička, takých všetci všade potrebujú. Vy ste predsa lekár, poznáte to, nie? Začal som štúdium medicíny, ale vojna, hlavne nám čiastočne chýbali prachy, presedlal som na fyzioterapiu a to bolo moje štigro. Prácu som tu našiel okamžite, teraz som v privátnej ambulancii hore vo Waliho Dvore. Môžem si sám sebe vyslovene gratulovať a pravdupovediac si vyslovene bahním. A ako vy, pán doktor? Keby ste kedy potrebovali asistenciu, tu je moja vizitka...Teší ma, že sme sa konečne - aj keď tak “dramaticky” - konečne zoznámili.--

Typický Slovan, pomyslel si Elgé, vidíme sa prvú sekundu a vysype celý životopis. Slovan? Zarazil sa Elgé. Veď podľa mena je to skôr moslim. -- Musím sa ho na to spýtať --, rozhodol sa Elgé, vybral drahšiu fľašu vína z pivnice pod ordináciou a stúpal po vŕzgajúcich schodoch starej vily.

Abi Ejdž stál už vo dverách. Neskoro prišlo doktorovi na um, že moslimovia nepijú alkohol. Ale už sa stalo. -- Dobrý večer pán Ali, dúfam, že nevyrušujem… --

-- Abi, Abi sa volám. Toho pána môžete tiež vynechať...--

-- Pardon. Nejako som asi podvedome myslel na Muhammad Aliho, Cassius Clay kedysi, postavu na to máte…-- Abi sa rozosmial príjemným chechotom.

-- To beriem ako poklonu. --

-- Už roky žijem v tomto dome, určitým spôsobom mi aj patrí, ale ešte nikdy som nebol tu hore. --

-- Poďte teda ďalej, len ten bordel si nesmiete všímať. Zadnú izbu radšej nechám zavretú.--

Elgé prešiel bez ďalších floskúl priamo k účelu svojej návštevy: 

-- Pán Ejdž, ako ste mi dal vizitku, tak ste spomenuli, že ak by som potreboval asistenciu... --

-- No, to bola viac menej taká zdvorilostná fráza. Ale zvedavo počúvam, som samé ucho. --

-- Často operujem vybraných klientov tu, priamo v dome. Nebolo by to vlastne ideálne, ak by ste mi mohli sem tam vypomôcť, v papučiach takpovediac? --

-- Operácie, to ešte ide. Ale ani pri fyzioterapii neznášam bohužiaľ tie prípady, kedy ženám po operácii počas chemoterapie vypadajú vlasy. To jednoducho nemôžem. Musím myslieť na tie moslimské ženičky, ktoré si zakrývajú žiarlivo vlasy a teraz ich stratili…Tá predstava je pre mňa príliš tvrdá, neviem to dodnes brať profesionálne.--

-- Ja mávam podobné pocity s prsiami, -- podotkol Elgé, -- myslím ale, že budeme nejako môcť spolupracovať, nie? Vy, pán Ejdž, vy ste moslim? --

-- No pôvodom áno, ale nepraktizujem. Bravčové síce nejem, ale nie pre náboženstvo, ale preto že som už napoly vegáner. A prosím, nabudúce bez toho “pána”, dobre? -- 

-- Preboha, to tú postavu boxera uživíte ako vegáner? --, zasmial sa Elgé, -- ale pevne dúfam, že budeme môcť napriek nedostatku mäsa dobre spolupracovať. --. smial sa.

-- Dúfam aj ja. -- Ruky si nepodali, v zmysle najčerstvejšieho vládneho upozornenia, nariadenia, vyhýbať sa podávaniu rúk, ako aj hlavne bozkávaniu pri stretnutí je u nás zvykom, za účelom čo možno najväčšieho zabránenia šíriacej sa nákazy koronavírusom. Pomaly hrozí pandémia. Len Elgé sa ešte medzi dverami opýtal: -- Aké auto máte Ali? --

-- Abi. Ako abbé, ale len s “i” na konci, -- zasmial sa Abi, -- mám taký obrovský, zbytočne veľký Dodge z časov, keď som sa pokúšal uživiť ako transportér stredne veľkých tovarov. Ale nikdy to poriadne nefungovalo, auto je taký pick-up, je mi ľúto nechať to zošrotovať…--

Elgé vystúpil na siedmom poschodí. Mobil v ruke, druhou otváral dvere do svojej kancelárie, do svojho atelieru, ako to sídlo vysoko nad vodou s výhľadom na zalesnené nevysoké kopce za hranicami nazýval. Jeho tajné útočište, skrýš, azyl, meditačný chrám Voda, pod oknami umiestnenými čiastočne i v dlážke, architektov vrtoch, hnedo nazelenalá plynula na juh, pokojná hladina zdanlivo nehybná, hladké trochu zakalené zrkadlo, ktoré niekto neviditeľný posúval, snaživé perpetum mobile. Slnko, jarné, relatívne hanblivé, zachádza za zrúcaninou hradu na kopci už až za tým hraničným vrcholom v diaľke. Elgé miloval vychádzajúce šero, rozožínajúce obloky panelákov na druhej strane vody, čierna hodinka…

-- Asta, prídeš? Už je to opäť zase raz tak ďaleko. Tá pravá ruka, veď vieš…--

-- Si doma alebo v ateliéri? V ateliéri? Za sekundu som tam, ahoj. -- Asta, stará známa, celým menom vlastne Astrid, nechcela aby ju volali Astra, jednak kvôli tej pohrebnej zeline, jednak kvôli modelu z dielne Opel, s tým autom nemala príjemné skúsenosti. Vôbec, musela sa v duchu smiať. Tie mená - ona tým vraj pomáha všetkým, ktorí ráčkujú. Elgé jej raz vysvetľoval, prečo má také divné meno on sám. Vraj jeho foter bol zamilovaný do Švédska, vyslovene fanúšik tejto zeme, hlavne tých dlhonohých blondín. No a Helge je staré meno škandinávske, čosi o nezraniteľnosti, jasnosti a tak. Ale Helga je je aj ženské meno. Neskôr, počas môjho pobytu vo Francúzsku, v tom kúzelnom meste Dijon, hlavnom meste horčice, sa to “h” automaticky vytratilo, našťastie sa z toho nestalo “elžé”! Elgé by ale teraz tehotnej Aste by vážne odporúčal, pokrstiť prípadné deti menom Helge alebo Helga, nie z pozície ako prípadný otec, len tak nezávisle, celkom nevinne, pretože rodičia to vždy zblbnú, deti musia potom tie mena nosiť, potýkať sa s tými menami doživotne, ak nezmôžu zmenu...

-- Tak ukáž, vystrč to! "Človek bez práce" nie je človek, je štatistické číslo! Výborne napísané, ale asi zbytočne, všetci tí dobre zaistení hňupovia to asi do smrti nepochopia, čo znamená byť bez práce! Vystrč packu nech môžem začať. -- 

Elgé nastrčil pravú ruku, kým ľavou sa usiloval dostať sa deliacou rokľou pozdĺž gluteus maximus bližšie nadol k tým teplým vlhkým lákavým ženským číhajúcim úskaliam, predierajúc sa úzkymi nohavicami napnutými na gulatom zadku jeho kyprej opatrovateľky. Asta sa smiala protestovala a reklamovala, vraj tak nemôže nechty strihať, možno prsty.

Elgé totiž už cez tri roky bojoval, - ušiel vtedy z invalidného vozíka - s následkami mozgovej príhody a mával dodnes problémy s rovnováhou a niekedy ešte celkom neovládal pravú ruku. Pri práci mu to nevadilo, už prvý rok po porážke si robil srandu, že bude druhý Leonardo da Vinci a bude kresliť a písať obidvomi rukami, čo sa mu čiastočne už dari, ale napríklad ostrihať si nechty pravej ruky si ešte stále netrúfal, nedokázal. Zvláštne, ale zdalo sa, že v rezaní vyvinul ešte lepšiu zručnosť než keď bol zdravý.

-- Hotovo! --, oznámila Asta, -- teraz si ty na rade! --

Elgé sa nenechal dvakrát núkať. Rozzipsoval nohavice, vytiahol svoj zošuverený penis, pravou rukou podchytil svoje gule a ľavou rukou začal onanovať. Ani to ešte neovládal pravou rukou, ako kedysi. Asta ho pozorovala, vedela, že mu tým pomáha odbaviť sa. Súložiť sa im za tie tri roky ešte tak nejako nepodarilo. Keď už bola situácia príliš na vrchole, napnutá, pripravená explodovať ale celá snaha po ukojení hrozila presne teraz zlyhať,  náš doktor sa vyslovene trápil, obnažovala Asta svoje prsia ako herečka v najlepšom porno filme, stláčala ich jemne proti sebe, Elgé si na ňu obkročmo sadol a ochvíľu sa odbavil medzi tie dve kopčiská ženskosti. Než toto jeho partnerky akceptovali potrebovalo to predsa najprv vysvetlenie, aby si nemysleli, že je totálne úchylný. Elgé sa pokúšal im to zdôvodniť, na vlastnú obranu, aby sa nemusel prípadne hanbiť i keď nebolo vlastne za čo. Astrid, podobne ako svojej manželke, podrobne to z hľadiska psychiatrie vysvetľoval, žartovne to nazýval “naša vzájomná pornografická poradňa”, alebo podľa telky “slovo na nedeľu”.

-- Vieš, keď som mal prísť o panictvo, prepadol ma panický strach a podľahol som úplne panike. Samozrejme som zlyhal. Nebolo ani divu!. Zrelá, dynamická žena, matka dievčatka, úspešná výtvarníčka, maľba alebo grafika, ja neskúsený študent. Brala to veľmi športovo, dala mi kľúče, vraj mám prísť, kedy sa mi bude chcieť. Tak som večer naklusal, posilnený dobrým jedlo a radami kamošov. Konečne to fungovalo, ale nestálo za nič! Skúsená panička sa nedala mýliť, prilahla študentíka, zarajtovala si z chuti na ňom nach “Lust und Laune”, ako sa nemecky hovorí. Vypumpovaný som sa úplne zdesil, keď nemala ešte dosť, skĺzla nižšie, vocpala si môj úbohý čuráčik medzi prsia a tak dlho mi ho silno ťahala, cmúlala, mačkala, mučila, až som vystriekal, div že som neomdlel. Tá ma vtedy dokonale a doslovne vyžmýkala. Ledva som sa doterigal domov, električkou, ani bicykel - kde tak auto! - som vtedy nemal. Rozčarovaný, sklamaný, nadšený, neukojený psychicky, zvedavý, napriek všetkému bujný. Nezbavil som sa dodnes tej spomienky… --, dokončieval svoju teoretickú prednášku Elgé.  

Weiss rozjímal nad fotkami zavraždených krásavíc. Nechápal, prečo jeden musí zničiť krásu.

Zrejme v tom bol kľúč k tej záhade. Závisť, nenávisť? Major sa roztržito prehŕňal fotografiami obetí. Jediný spoločný menovateľ bol, všetky boli pekné, všetky mali odrezané prsia a všetky našli pohodené pri relatívne neprístupnom brehu rieky. Na kamenistom brehu a výnimočne raz na bahnitom, tam sa našli aj tie jediné šľapaje. A ešte čosi, major si nevedel spomenúť.

Divil sa aj nad tými podprsenkami. Zdvihol telefón. 

-- Hubert, to som ja. Vie sa už niečo viac o tých našich nebohých krásaviciach? --

-- Ani nie, šéf. Ale mal som jeden čudný, podľa mňa neobvyklý mýliaci zážitok, celkom tomu nerozumiem. Ako som sa tak ponevieral po rozličných obchodoch s dámskym spodným prádlom ako nejaký úchyl, kvôli tým podprsenkám, div som nevrazil do pôvabnej pani Schneiderovej, teda manželky nášho doktora. My sa tak z videnia len tak trochu poznáme, pozdravil som, omluvil sa jej, a drzo som sa spýtal, čo tu robí. Viem, moc slušné to nebolo. Ale milo reagovala a vysvetlila mi, že toto je tu špeciálny obchod, ktorý predáva extra podprsenky na mieru aj s protézami ženám po operácii pŕs. Ona hľadá pre manželovu pacientku, ktorá sama nemá tú silu...Nejako sa mi to nepozdáva, ani neviem prečo. --

-- To je fakt zaujímavé, tiež sa divím. Predpokladal by som, že si to klient musí vyskúšať sám, nie? --

Major Weiss zamyslene položil slúchadlo. -- Doktor Schneider --, načmáral do bloku, -- čo sa mi zdá byť s týmto chlapom zrazu čudné? Pomaly mám dojem, že s ním alebo okolo neho nie je všetko kóšer. -- Pristihol sa pri myšlienke, že by si rád jeho privátny kozmos podrobnejšie prezrel. Odkedy prišiel z tej vynútenej, nechcenej dovolenky mal len samé pochybnosti, výhrady, voči svojmu zažitému okoliu. Stará známi boli zrazu novi neznámi…

Bolo to takou náhodou, ako vzniká kniha. Skupinka ľudí dosť rozpačito stála na chodníku pred Schneiderovou ordináciou, ako keby zabudli text. Doktor vyliezol z jeho DS Citroënu, ktorý bol podstatne menší než Ságin C 8, ktorý bežne používali. Elgé a Sága boli roky verní jazdci francúzskych značiek. Abí Ejdž sa vyhrabal z toho svojho Dodge a nedalo sa presne povedať, kto bol väčší, či to obrovské tmavé auto, alebo jeho potmavší šofér. Len major nevyliezol nikde, Weiss už čakal pred zamknutými dverami archaickej budovy. Recepčná sestra pristala ako suchý list nehlučne na elektrobicykli, omluvný úsmev - vybitá batéria. Major opäť registroval pekný zadok ako sa zošvihla z bicykla. Menej predstavby na hrudníku pre jeho vkus…

Abí Ejdž sa ozval prvý.:

-- Keby som tušil, že nemôžete všetci dovnútra, mohol som vás pozvať ku mne, veď ja som tu doma. Nemuseli sme tu mrznúť. --

-- Vy ste teda ten náš nájomník?, -- ozvala sa pani Schneiderová, ktorá sa tu nevedno odkiaľ zjavila, -- teší ma, Elektra Schneiderová, Sága ako ma všetci volajú. Mrznúť? Veď už máme jar! --

-- Oh, radosť a potešenie na mojej strane, madame. -- regoval Abí.

-- Prepáčte, -- pripojil sa Elgé, -- mám ochvíľu stránku, musím sa ísť chystať. Major, čím vám môžem byť nápomocný? -- , zámerne oficiálne doktor.

-- Nuž, ja rád počkám, poviete mi jednoducho, až budeš voľný. Ide o ten ženský prípad, veď iste vieš čo myslím, nie? Tak sa to vlečie, že na pár minút to už nepríde… --

-- Môžem vás teda aspon teraz pozvať ku mne? Orientálny čaj, turecká káva, zákusky alebo kekse nemám. -- , prihlásil sa Abí.

-- Beriem. --, krásnym mezzosopránom Sága.

-- Ja tiež. -- , pripojil sa major. Skupina sa rozišla za svojimi cieľmi.

-- A čo s tým pivom? --, Sága ukazovala na dve fľaše, ktoré Ejdž držal. -- Kto to bude skoro ráno piť? --

-- Ale no, tie mám pre klientov namiesto činiek. Odkukal som to v vtedy v kurze u tých dvoch amerických dám, profesoriek z univerzity niekde v Oregone alebo odkial to boli, tie zásadne používali “prírodné materiály” na cvičenie. Tá myšlienka sa mi veľmi páčila, okrem toho človek ušetrí za náradi, nie?  Dosky na žehlenie, fúrik, fľaše, tyče na metly a tak. Ja osobne alkohol nepijem. Nie preto, že som moslim, nemám to jednoducho rád, už to nemám rád, aby som bol presnejší... --

Poručík Hubert zháňal majora. Konečne sa mu dovolal. -- Šéf, mám jednu novinku. Forenzici zistili, že tá posledná obeť má stopy po ketamine. Tak môžeme ďalej tápať, kto všetko si vie také niečo zohnať. Doteraz som tipoval len na obyčajné  “k.o. kvapky”, ale tie už nemôžeme dokázať…Tie má dnes už hocaký “party lev”. -- 

-- Dobre Hubert, skúste prísť rýchlo hneď teraz sem, do doktorovej súkromnej ordinácie. Mám takú blbú ideu, možno sa budeme môcť pozrieť, kde schováva on svoje mrtvoly…--

Major Weiss už čakal pred bránou lekárskej vily. Nevedel ako pokračovať s týmto prípadom. Pomaly mu pripadalo, že majú viac podozrivých než samotných obetí. Všetky postavy tejto čudnej story sa mu zdali ako potentní páchatelia. Lekár s jeho sklonmi ku prsiam žien, celá zbierka fotografií u neho v ordinácii svedčila o tejto záľube, ktorá nevyzerala len ako odborná zbierka, jeho manželka s možnou žiarlivosťou na prsnaté konkurentky, sám Abí Ejdž s tou za vlasy pritiahnutou fóbiou na odstrihnuté vlasy - ukázal im v zadnej izbe podstrešného bytu celú zbierku parochní, nepovedal, ktoré sú z pravých vlasov, ktoré len umelé, ako hobby to bolo pre takého chlapa skutočne nápadne úchylné a jeho kecy o moslimských ženách a jeho súcite s nimi. ako ich strácajú pri chemoterapii, nezneli dáko presvedčivo -, tá záhada so stratenou sovou, napadlo majora, veľké čierne auto v noci aké má Abí Ejdž a zmiznutá pacientka neskôr nájdená zabitá v pitevni, ketamín, doktor má celkom legálne ordináciu nabitú rôznymi narkotikami, tie prsia ktoré nikomu nepatrili, odkiaľ sa tie nabrali?, to zase ukazovalo na niekoho neznámeho, ktorý mal prístup k mrtvolam, potom schopnosť zahladzovať po sebe stopy až na ten záhadný lapsus s otlakom obuvi, nič tu nepasuje, všetko tu pasuje, myslel rozmrzelý major, ktorému začala byť zima, jar sa ukázala po tropicky teplej zime v nemilosrdne chladnej podobe, ako sa na marec niekedy aj patrí.

Hubert sa vysypal zo služobného terénneho Mercedesu, najnovší model, prečo ho mali práve mestskí detektívi nikto nevedel vysvetliť a dychtivosťou priam žiaril, pričom úplne zahanbil to skúpe jarné slniečko. 

-- Senzácia! Šéf, mám senzačnú novinku! --, poobzeral sa, či nikto nie je nablízku a víťazne pokračoval, -- to aj vás hodí o zem! -- Znovu hodil podhľad do okien ordinácie. Priduseným hlasom pokračoval. -- Predstavte si, náš doktor nie je žiadny doktor, ani len lekár. Nijaký diplom sa nedá nájsť, žiadna univerzita ho nevedie ako absolventa, ani ako poslucháča. Jediný záznam je z techniky jednej zeme, ktorá vtedy patrila do toho Varšavského paktu. Tam sa ťažko dostávame do archívu. A stopa po ňom ako študentovi sa stráca po piatom semestri, čiže ani tú vysokú nedokončil! --

-- To je teda novinka. To znamená, že je ten výborný odborník zároveň výborný podvodník! Kde teda nadobudol tie vedomosti a schopnosti? To sa nedá len tak, na ulici...ani architekt nie je? --

-- Možno architekt aj bol. Vtedy to nebol chránený titul. Ak projektoval, smel si písať architekt a nikomu nebolo nič čudné, ak a pokiaľ stavba stála, alebo stála za to. Našiel som nejaké rodinné domy, ktoré projektoval, potom dve-tri súťaže, jednu vyhral, prvú cenu, raz bol len tretí a našiel som aj viacero grafických prác, ktoré mu nosili zrejme chlieb. Ale o fušovaní medzi ranohojičmi, do medicíny, som nenašiel absolútne nič. --

-- Śajse! Dobrý kus roboty, Hubert. Ako ťa to vlastne napadlo, takto dôkladne si na neho posvietiť? -- Weiss svojmu poručíkovi zase tykal, to bol u neho prejav uznania a dôvery.

-- Intuícia? Ani neviem, šéf. Možno to, keď som stretol v tom podprsenkovom obchode jeho ženu. Nezdalo sa mi to normálne. A to s tou sovou tiež. Prečo tam sú jej odtlačky prstov? Tiež tie divné diery v časoch doktora, teda pseudo doktora…Pre mňa už nikto iný ako vrah neprichádza do úvahy! Alebo jeho manželka, možno obaja dokopy. --

-- Takže --, rezumoval major, -- sme zase tam, kde sme boli. Nevieme konkrétne nikomu nič dokázať, len máme falošného lekára so svojou asi klamúcou manželkou. Je tu zima, poď, dáme si v čakárni urobiť kávu. On má práve pacienta, počkáme. --

-- Hm, počúvaj Hubert, -- pokračoval major, espresso voňalo po teplej čakárni -- aký motív by mohol mať on a aký prípadne ona, ak to robila sama, ak to robili spolu, čo si o tom myslíš? --

Pandémia sa medzitým rozbehla na plné pecky. Ročníky šesťdesiatpäť plus sú vyzvané zostať zavreté doma, aby ich prípadne nezavreli vôbec, pod zem...Riešenie aktuálnych prípadov zdanlivo ustúpilo do pozadia, naoko prišlo o zvyknutú prioritu. Bude patriť amputácia prs za akútnu operáciu, alebo sa dostane tiež do poradovníka? Pred zasadaním členov vedenia polície sa rozvinula diskusia o dôveryhodnosti politikov. Major Weiss zastával ako vždy svoje netypické, veľakrát nekonformné názory: 

-- S odstupom času vidím zreteľnejšie. Politikom ktorí zostávajú ako normálni ľudia, ktorí sa aspoň tak navonok javia, so všetkými pozitívami a zápormi nie je nikdy dopriate uznanie, ocenenie. Príklady môžu ísť cez Churchilla, de Gaulla, Sarkozyho k najnovšie Trumpovi, Putinovi alebo trebárs práve odvolenému Ficovi, všetci sú zatratení. Masa ovcí nemiluje úprimnosť…--

-- Pre boha, ty si tu dobre všetkých strčil do jedného vreca! Ako to myslíš? Ako môžeš porovnať napríklad Churchilla s Ficom? Aby si videl, že nepatrím medzi ovce, musím ti tu do tých tvojich kecov bliakať. --, protestoval Bočkay, šéf technického oddelenia.

-- Pozri sa Peter, -- odpovedal mu major, -- len tá včerajšia správa, že Putin posiela osem brigád aj so zdravotným materiálom do zamoreného Talianska. Videl si o tom niečo, - nehovorím ani o pochvalnej! -, nejakú zmienku v dennej tlači? Ak sú komentáre, určite spojené negatívne s pokusom Putina vylepšiť si imidž. Že by to mohol myslieť úprimne, nenájdeš ai slôvko. -- Peter Bočkay sa ponoril do novín a mlčal.

-- Aha, tuto: --, ozval a znovu, -- dvesto kubánskych lekárov pristalo už včera v Ríme… --

-- Lekár, -- spýtal sa pritĺmeným hlasom Hubert, -- šéf, čo spravíme s tým našim? -- 

-- Pozri, necháme to zatiaľ tak, dnes potrebujú každú ruku a tá jeho je jedna z najlepších, diplom sem, diplom tam! --, zakončil rannú debatu major. Schôdza začínala.

-- Myslím, že je najvyšší čas alebo zredukovať počet podozrivých, alebo počet mrtvých, -- hlásil sa o slovo náčelník. Súhlasné mrmlanie u dávalo za pravdu. Takže tu tento príbeh končí, kto zmasakroval tie ženičky sa nikdy nedozvieme, alebo až v nasledujúcich kapitolách. A to je dobre tak…

* * *

Ako dôkladná technická prehliadka opustenej ordinácie falošného lekára vyniesla na javo, bol pred svojím útekom najlepšie informovaný vďaka dispozícii svojej čakárne. V starej vile slúžila táto miestnosť predtým, pred prestavbou, zrejme ako kuchyňa. Aby pôsobila trochu objemnejšie, vzdušnejšie, použil architekt pri prestavbe viacero zrkadiel. Za každým zrkadlom boli umiestnené kamery s citlivými mikrofónmi. Elgé takto dobre vedel, o čom sa klienti vymieňali než sa vstúpili do ordinačných priestorov, čo mu čiastočne podstatne uľahčilo diagnostiku.

Poručíka Huberta nemohlo ani len vo sne napadnúť, že by mohlo byť podobné zariadenie namontované v čakárni serióznej lekárskej praxe. Pretože bola natoľko ponorený, zahĺbený v bežiacom vyšetrovaní tohto prípadu, ktorý bol svojou monstróznosťou a perverzitou niečím, čím sa mladý policajt - nielen on, aj starší, skúsenejší kolegovia - ešte nestretol, neprestajne sa tým zaoberal a o veci diskutoval. Tak sa zrejme náš falošný lekár Elgé dozvedel, že je odhalený. Hubert diskutoval detaily so svojím šéfom priamo v doktorovej čakárni, možno teda prakticky na mieste činu, pričom tu rozoberali aj ďalší postup, netušiac, že doktor ich pritom priamo odpočúva, alebo aspoň nahráva a záznam neskôr prehraje..

Takto sa celý prípad vyvinul novým prekvapujúcim smerom. Počet osôb, ktoré prípadne padali do úvahy ako páchateľ s zredukoval, ale podozrenie voči falošnému lekárovi dalo vyšetrovaniu nové dimenzie. Aj psychológ sa hlásil svojou teóriou, že tie nájdené v liehu alebo podobnej tekutine konzervované amputované prsia sú určite výrazom symboliky.

Symboly, ktorých výklad bol nejasný, ale nasvedčoval skôr o nejakom inom popude, zámere k takémuto konaniu, než - ako mysleli všetci doteraz - o pohlavnej úchylke. Únik hlavného podozrivého situáciu nezlepšil, všetko sa ešte viac skomplikovalo. Musia sa vybrať ďalším smerom, rozšíriť už doteraz dobre široké pole o nové komponenty.

Elgé sa narýchlo lúčil so svojou vernou Astou. Nechcel opustiť všetkých tých známych, ktorých počas tejto story spoznal, ktorých mal s rôznou intenzitou rád. Musel. V beznádeji zažiarilo predsa jedno východisko: pandémia. Slabučká nádej, skryť sa za ochranné rúška zdravotného personálu. Každá ruka bola vítaná. Elgé bol presvedčený lekár, aj keď žiadny oficiálny ozajstný lekár nebol. Hoci jeho diplom bol dokonale zfalšovaný a jeho znalosti nenasvedčovali len o nejakom papierovom lekárovi. Ale toto bola teraz jeho reálna šanca, ako sa vyhnúť tej honbe, ktorú na neho Weiss a jeho ostatni kolegovia usporiadajú, okamžite, keď zistia, že zdrhol. Ako lekár vlastne celý život profitoval z nešťastia druhých, preto pandémia mu nerobila morálne problémy, Problémy boli technického rázu. Kde bude bývať? Hotely zavreté, u Asty by ho ochvíľu našli, to nemá význam. Našťastie mal dosť hotovosti, banky, ktoré sú otvorené, mohol zatiaľ nechať bokom. Krátko myslel na nového známeho Abího, ale to zatiaľ zamietol. Mohol by mu veriť? Bude ho Sága hľadať? Vnúčatá?

Major sedel zadumaný v prítmí svojej kancelárie. Ako jeden z posledných si v nej smel postaviť krb než to fanatici z ochrany ovzdušia zarazili. Bola jar, lenže počasie prituhlo, nočné mrazy, cez deň zúrivé slnko, nedarilo sa mu napriek úprimnej snahe teplotu zvýšiť, major šťastný prihodil znovu poleno kúpené na Shell tankovacom čerpadle, lebo vlastné drevo zo záhrady už spálil a čerstvo napílené bolo ešte príliš vlhké. Opäť by mal aj chuť zapáliť si fajku, ale predstava ako karikatúra Sherlocka Holmesa, detektíva sir Arthur Conan Doyle-a mu prišla trapná, tak to nechal. Beztak už pomerne dlho nefajčil, škoda s tým znovu začínať. Rozmýšľal, čo mu vadí pri spomienke na Abí Ejdža a jeho veľké čierne auto. Niečo mu tam vadilo. Tiež vlastne nedokončený, ďalší quasi falošný lekár, myslel si Weiss. Zbierka vlasov, parochní? Potenciálny vrah zbieral prsia ako skalpely, ktoré symbolicky spracoval aby ich vystavil, umelec? Potom možno sochár. Major Weiss si spomínal na vlastné štúdium na umeleckej škole ako dychtivo navštevoval anatomické prednášky v pitevni mestskej nemocnice. Plastická anatómia, aby páni adepti umenia poznali ľudské telo od piky. Sochár by vedel aj rezať…

Preto Weiss ešte nechcel akceptovať, že hľadaný muž - alebo žena? - pochádza z lekárskej rodiny Schneiderovcov. Ťarcha indícií sa mu zrazu zdala príliš jednoduchá, narafičená. Otázka prečo, motív…

*

Po úžasnej búrke tejto noci sa zmenilo Bodamské jazero na pohyblivú scénu. Nízka ranná teplota a búrlivý vietor, ohromné vlny. Napriek tomu už o tomto ročnom čase hromada surferov na nohách, na svojich doskách. Ten rámus vĺn v noci pripadal nezvykému divákovi hrozivý. Vlnobitie neustávalo ani v silnejúcom slnku. Biele čapice vĺn naháňali všetko nepripútaná, nezakotvené, budúce samorasty pre zberateľov prichystané na štrkovitých plážach chceli len sa pre ne zohnúť. Za dňa bol rytmus vlnobitia príjemný, napĺňa energiou.

Z krytého balkónu vo veľkosti menšej izby sa jeden ťažko odlepí z kresla, nechce sa mu tú pohodu s dramatickým výhľadom dobrovoľne opustiť.

Maybe he's still sitting there...